Chyťte ľudí za srdce vďaka cestopisu
Cestovanie, to sú úžasné zážitky. Tie momenty, na ktoré sa spomína aj po rokoch, lebo jednoducho stáli za to. Aj cestovné kancelárie by mali svoje zájazdy predávať cez zážitky – autentické, reálne a teda uveriteľné. Vzniká pri nich chuť a túžba vycestovať. A presne v tomto smere vám viem pomôcť.
No dobre, daj cenu, kamarát. Pýta si šesťdesiat eur. No úúrčite. „Tridsaťpäť,“ nahodím s úsmevom. „O hó, my friend…“ zasmeje sa pochybne muž s asi najväčším úsmevom, aký som kedy videla. Aké biele zuby, do kelu, ako to robí!? Zjednávame. „Okey, dám ti…“ nakloním sa k nemu a pošepkám mu do ucha „..štyridsať eur. To je maximum.“ Taxikár prikývne, zamáva na nosičov a moja batožina je o chvíľu v kufri. Ibrahim žije v malom domčeku s troma izbami. Vystačiť musia pre sedem ľudí, keďže doma má päť detí. Keď sa ho opýtam na ich vek, na dlhšiu chvíľu sa zamyslí. „Fakt nevieš?“ vypliešťam na neho oči. Opäť tie jeho zuby! Smeje sa na celé auto. Toto bude veselá jazda.
Keď som na svojom blogu zverejňovala príhody z cestovania, priatelia si vždy mysleli, že ma za to niekto platí. Vraj mali po prečítaní mojich blogov chuť sadnúť do lietadla a ísť tie veci zažiť na vlastnej koži. Ja som však vôbec cestopis nepísala marketingovo, ľudia so mnou zažívali reálne situácie. A to je tá najlepšia reklama.
Nie, nie som moslimka. Áno, chcem sa pozrieť. Prečo? Len tak, chcem vidieť, čo sa tu deje. Áno, môžete zavolať šéfa… a priviedol staršieho, tiež prekvapeného muža. Takto. Keď sa chcem niekam dostať, tak sa tam dostanem. Neviem, čím to je. Proste som od narodenia zvedavá, ale úprimne a ľudia to chápu. Vidia, že prichádzam v mieri, aj keď mi nad hlavou neveje biela zástava. Tak ku mne o chvíľu prišli ženy v burkách, zahalili ma do dvoch veľkých šatiek, obzreli si ma, smiali sa, niečo si hovorili a opäť sa smiali . Kráčala som s nimi a dav ma jedol očami. Prišli sme na miesto a sadla som si na prašnú zem. Odtiaľto som videla ľudí v plnej kráse. Boli pestrofarební.
Ak ste cestovná kancelária a hľadáte blogera alebo copywritera, ktorý vašim klientom prerozpráva príbeh vášho zájazdu, ste na správnom mieste. Rada s vami nasadnem na ťavu, ale aj vyšliapem do vysokých hôr. Pôjdem s vami autobusom, ale aj loďou. V jednoduchých podmienkach sa cítim dobre, ale neopovrhnem ani komfortnejšími. Som do koča aj do voza. A vašim klientom sprostredkujem zážitky z cestovania tak, ako sa udejú.
Je odliv. „Ak chceš skutočne plávať, mala by si použiť bicykel,“ žartuje Hannes a ukazuje na more. Voda ušla asi dva kilometre a späť sa vráti tak za tri hodinky. Skončíme teda pri stole, na ktorý nám okamžite donesú chladenú vodu a pivo. V kuchyni sa dá všetko do pohybu a Hannes zatiaľ rozpráva. Celý život vraj cítil, že do Európy nepatrí, ibaže nájsť miesto, kam patrí, mu trvalo trochu dlhšie. Pracoval pre významnú rakúsku IT spoločnosť, mal všetko, po čom človek túži, ale chýbal mu pokoj na duši. Do Afriky prišiel prvýkrát na dovolenku, prehovorila no na to vtedajšia manželka. „Vystúpil som z letiska, vypleštil oči a pomyslel si, ako v tomto svete vydržím toľko dní?“ Stačilo však len pár momentov a tento, dnes už päťdesiatnik, sa zamiloval do spontánnosti a bezstarostnosti Afričanov. Roky žil v Keni, no keď prišli vojenské nepokoje a s nimi kríza, firma, pre ktorú pracoval ako ITčkár, skrachovala. „Musel som sa teda vrátiť do Rakúska. Povedal som si, že to bude len na pár týždňov, no nakoniec sa z nich stalo šesť mesiacov. Z tohto európskeho trápenia ma vyslobodil priateľ, ktorý mi zavolal, že zháňa manažéra kempu do tanzánskeho národného parku Serengeti. Povedal som len: „Okey, už kráčam na letisko.“
