Ako pokaziť skvelý dojem jediným výrokom

Úplne si ma získala čerstvo otvorená reštaurácia v Modre. Sedela som pri stole a v duchu jej za všetko dávala desať bodov – za výnimočné prostredie, cenu, ktorá bola veľmi výhodná za to, čo človek dostane aj za vynikajúcu kuchyňu. Lenže potom prišiel ten nešťastný výrok a ja som z oblakov padala voľným pádom rovno na kečku.

Ani neviem, čo som cítila skôr – hanbu, trápny pocit, rozčarovanie alebo údiv.

Do reštaurácie prišli dva talianske manželské páry. Fajn náladička, pohodička, však na výlete. K ich stolu prišla čašníčka – pekná slovenská deva, zatiaľ dobre.

Osudová

Taliani si poprosili jedálny lístok a zo slečny vyliezlo: „No English“. V hlave mi odznela osudová od Beethovena.

To fakt – No English – v podniku na takejto úrovni?
To fakt – No English – v Modre, odkiaľ sú to dve zákruty do Bratislavy? Skutočne No English – aj keď v gastronómii by to urobila slovná zásoba zložená z jednej stovky slovíčok?

Nie, toto mi nerobte. Červenala som sa aj za čašníčku, aj za majiteľa, aj za elektrickú umývačku riadu tejto reštaurácie. To nemôžete myslieť vážne, že v roku 2017 máme slovenskú gastronómiu len sami pre seba. Že hosťovi nemá kto vysvetliť, čo sú bryndzové halušky a kofola a že mu nemá kto ponúknuť obedové menu – lebo však nebudú ho každý týždeň prekladať do angliny.

Mínus tisíc bodov

Vsadili na to, čo poznajú – dali si pizzu a mne z toho bolo smutno. Mala som chuť otočiť sa na nich a prejsť si s nimi jedálny lístok. Ich nechápavo-zmrznuto-znechutené pohľady hovorili za všetko.

Tá slečna však predsa len vedela po anglicky, objednávku nápojov zvládla veľmi fajn a s jemnejšou snahou a úsmevom na tvári by možno dala celé.

Ani si neuvedomujeme, čo všetko výrok „No English“ o Slovensku hovorí. Podľa mňa hovorí, že stále patríme viac na východ ako na západ. Hovorí, že stále sa nevyrovnáme tým krajinám, kde turistu vítajú s otvorenou náručou.

Povie aj to, že sme leniví sa učiť cudzie jazyky – a teda, že sme sto rokov za opicami. A čo je najdôležitejšie – zabije všetku snahu, originalitu, všetko pozitívne.

Pritom by stačilo tak málo: Majiteľ prosperujúcej reštaurácie by mohol čašníkom zaplatiť pár hodín angličtiny, alebo pre nich nechať vypracovať slovnú zásobu k ponuke. Mohol by preložiť do svetových jazykov slovenské špeciality, ak by to urobil kreatívne, zabodoval by ešte viac.

Verím, že raz príde čas, keď budeme na Slovensku chcieť, aby sa u nás cudzinec cítil vítaný, aby sa cítil komfortne. Že príde čas, keď budeme chcieť urobiť dojem a zapôsobiť. Vo všetkých smeroch.